S rastúcim významom miest a s rozvojom remesiel prechádza umelecká produkcia postupne do laických rúk a do cechovej organizácie. V polovici 13. storočia je tento proces pri stavebných hutách  už takmer dokončený. Koncom 13. storočia organizujú sa do cechov aj maliari (1286 v Perugii) a začiatkom 14. storočia sú známe už aj cechy pisárov a miniaturistov. Súbežne s týmto procesom laicizácie sa rozvíja aj výtvarná tendencia chápať javy okolitého sveta v ich realite, čo sa odzrkadľuje v plastickom cítení tvarov a priestorovom zobrazovaní, ba zmení to aj ikonografické a typologický program stredoveku. V knižnej maľbe dá sa sledovať aj bohatá výrazová škála gotického umenia, opierajúca sa o citový život človeka. Od nežnej poetickej fabulačnej lyriky rytierskej kultúry, často až strojenej, až po tragické výkriky ľudského utrpenia v drsných preexponovaných formách sú vyčerpané takmer všetky odtiene výrazových možností. V úsilí priblížiť obraz životu eliminuje sa  abstrahujúca lineárnosť obrysov a farebnou modelizáciou sa zdôrazňuje objem (telesnosť). Realistické tendencie sa zosilňujú predovšetkým vo vyvinutých mestských oblastiach, ako bolo Burgundsko (Dijon) a talianske kraje na čele s Florenciou. Vynikajúcim predstaviteľom realistickej knižnej maľby je Jean Pucelle, ktorý pôsobil v Paríži v prvej polovici 14. storočia. V jeho prácach badať harmonický rytmus vlnenia foriem, mäkkosť farebného prednesu a marginálnu výzdobu čerpajúcu z prírody (bodliaky, kvety, vtáky) a oživenú vtipnými obrázkami (drolérie) žánrového charakteru. Vo francúzsko-flámskom prostredí, ktoré prevzalo nejeden impulz aj z Talianska, realistické tradície vyvrchoľujú v skupine kódexov určených pre vojvodu z Berry, z ktorých tzv. krásne hodinky (Très Belles Heures) sú spoločnou prácou Jacquemarta Hesdina a Jacqua Coena. Tí istí maliari zhotovili aj skvostný rukopis, tzv. Grandes Heures du Duc de Berry, a pre tohto vojvodu pracovali aj bratia Pavol, Ján a Herman z Limburgu, vyznačujúci sa už renesančným chápaním. V majetku vojvodu z Berry bola pôvodne  aj tzv. turínsko-milánska modlitebná kniha, ktorej maľby sa pripisujú bratom van Eyckovcom (1413). Druhé veľké stredisko knižnej produkcie 14. a 15. storočia vzniklo na pápežskom dvore v Avignone a bolo prevažne v cirkevných rukách. Táto škola sa výraznejšie orientovala na taliansku tradíciu; strediská mala v starých univerzitných mestách, predovšetkým v Bologni a vo Verone. Verobna zaujala v 14. storočí popredné miesto najmä činnosťou iluminátorov z okruhu Altichiera. V severnom Taliansku badať aj súvislosti s nizozemskou burgundskou maľbou. Za Karola IV. orientuje sa aj česká knižná maľba na progresívny realistický prúd. Spočiatku sa zintenzívňuje vplyv talianskeho trecenta, predovšetkým bolonských prác s ich dekoratívnym charakterom; tento vplyv sa zosilňuje po nastúpení Arnošta z Pardubíc na nový arcibiskupský stolec (1344), pre ktorého pracovalo skriptórium v roudnickom kláštore. V prácach tohto skriptória vystupuje ako dôležitý naturalistický prvok laločný akant, ktorý sa stal príznačným pre celú českú knižnú produkciu, poznačenú silnými realistickými tendenciami veľmi svojského, výslovne meštianskeho charakteru. Až okolo roku 1360 začína sa česká knižná maľba ráznejšie odpútavať od talianskej závislosti, a v prácach určených pre Jana ze Středy dosiahla veľkú samostatnosť aj silnú umeleckú potenciu, takže svojím vplyvom ovládla celú stredoeurópsku oblasť a zapôsobila na baltskú oblasť. Zo silného, až meštiansky robustného realizmu českej knižnej maľby vyrastá bohatý, luxusný sloh knižnej maľby obdobia Václava IV. s rozbujnenou rastlinnou výzdobou a s množstvom malých fabulačných obrázkov a realistických drolérií. Koncom 15. storočia sa prejavuje v českej knižnej maľbe nové neskorogotické chápanie marginálnej výzdoby, až preplnenej širokou bordúrou, komplikovanými arabeskami, kučeravými lupeňmi a bujným kvetenstvom. Tento sloh českej knižnej maľby sa pestoval za Jagelovcov aj na kráľovskom dvore v Budíne, kým v mestských centrách sa uplatňovali tiezvejšie tendencie, redukujúce výdobytky českej knižnej maľby do úspornejších polôh rakúskej, a najmä salzburskej knižnej maľby.